Vystavovanie suiseki sa aj v súčasnosti ešte považuje za zvláštny obrad, ktorý má viesť k harmonickému a sugestívnemu výsledku. Riadi sa pritom podrobne prepracovanými a vekmi overenými zásadami, týkajúcimi sa predovšetkým podstavcov pre kamene, ale napríklad aj celkovej kompozície výstavného priestoru. Vybraný a človekom už príslušne opracovaný kameň musí mať každopádne svoj podstavec, ktorý s ním farebne i tvarovo ladí a umocňuje jeho estetickú hodnotu, okrem iného aj tým, že predurčuje divákovi pohľadovú stranu. V žiadnom prípade však podstavec nesmie súťažiť s kameňom a tlačiť ho do pozadia pozornosti. Zároveň plní dôležitú funkciu základne kameňa a z pragmatického hľadiska zabezpečuje jeho stabilitu. Najčastejšie sa kamene kladú na drevenú podložku zvanú daiza (skrátene dai), ktorá je umelecky vyrezávaná a pripravovaná ako originál na mieru, vždy len pre jeden jediný kameň.
Popri kladení suiseki na drevenú daizu, druhým najpoužívanejším spôsobom prezentácie suiseki je uloženie kameňa na plochú tácňu resp. misku vyplnenú sypkým substrátom alebo vodou (suiban). V takýchto prípadoch vystavovaný kameň symbolizuje zväčša ostrov vyčnievajúci z mora či jazera alebo osamotený skalný útvar vystupujúci zo šírej planiny.
